Večer som videla v kuchyni ducha staršieho muža.
Mal oblečené niečo s výstrihom do véčka, na gombíky. Vyzeralo to na sveter. Oblečenie sa nedalo dobre rozoznať. Vyzeral vážne až trochu namosúrene. Zároveň tam bol aj duch muža mladšieho. Pripomínal mi vlasmi moderátora Vlada Voštinára, tiež bol kučeravý, oblečené mal tričko. Pri sebe mal asi ročné dievčatko. Držal ho na rukách a občas sa s ním hral. Vyhadzoval ho do výšky a veselo sa smiali.
Stála som na prahu kuchyne a čakala, či mi niečo aj povedia, alebo nie. Stratili sa.
Čo majú spoločné? Patria k sebe? Ku komu patria?
Načo snoriť keď viem, že ten, ku komu patria, sa mi ozve, a hotovo! Ukončila som roj myšlienok a nezodpovedaných otázok.
Ráno som si sadla k počítaču, otvorím poštu a čítam… Je to tu!
Niekedy ľudia majú tendenciu písať o mne v superlatívoch, ale ja som obyčajný jednoduchý človek a pri stretnutiach to zisťujú aj oni.
Pre autentičnosť prikladám mailovú komunikáciu so ženou, ktorej sa duchovia týkajú. Samozrejme s jej súhlasom a aj so všetkými chybami, na ktoré aj ja v mailoch neveľmi dbám.
Dobry den pani Zdenka,
prave som docitala Vasu knihu a rovno sadam k pocitacu, lebo sa mi velmi ziada napisat Vam. (Ja pritom dost nerada pisem.) Kniha sa mi velmi pacila, aj ked ja v toto vsetko uz verim, len mi potvrdila moje nacitane vedomosti. Mam 61 rokov a cely zivot som bola tvrda realistka a ateistka. Az ked u nas zacali vychadzat knihy s duchovnou tematikou zacala som ich hltat, chodit na rozne kurzy a vobec poznavat iny svet. Ale zial ziadne konkretnne dannosti nemam, tak preto velmi obdivujem ludi ktori ich maju. Bolo mi sice povedane na zaklade numerologie a astrologie, ze sa k nim dopracujem, ale ktovie kedy a ci vibec to stihnem este v tomto zivote. Kniha ma zaujala svojou prirodzenostou a uprimnostou. Ja som mala okolo seba dost umrti, do 30-tky mi zomrela rocna dcerka a 38 rocny manzel, potom v 50 rodicia a velmi dobry priatel a minuly rok druhy manzel 61 rocny.
Velmi by som chcela vediet ci su vsetci v poriadku a tiez ci na mne nieje nejaka dusa privtelena, lebo dost casto sa citim bez energie a chuti do zivota.
K Vasej knihe som sa dostala „nahodou“. Chodim do kniznice v Bratislave – Karlovej vsi a kedze som nestihla precitat vsetky knihy co som si pozicala, poslali mi uz 2 upomienky na vratenie. V piatok som sa tam vychytila napriek lejaku a tam na mna na pulte vystavena
cakala Vasa kniha aj s oznamenim o planovanej besede s Vami. Neviem odkedy tam bola, ale viem ze na mna cakala. Nevedela som o Vas vobec nic, ale kedze ma tato tematika zaujima, opytala som sa ci si ju mozem pozicat, kedze bola v kniznici iba jedna. Pozicala, na dusok
precitala, nasla v nej Vasu adresu a tak Vam pisem. Prosim Vas o odpoved ci by som Vas mohla navstivit, alebo akym sposobom by som sa mohla s Vami skontaktovat.
Zelam Vam vela stastia a sily na Vasej krasnej ceste.
Moja odpoveď:
,,Dobry deň, pani Evička,
som rada že Vás moja kniha takto oslovila, rada prídem aj na besedu, len mi ešte nikto nepovedal kedy sa koná, tak neviem či tam už bol uvedeny aj datum besedy, ale do BA sa chystam v piatok, uvidime či budeme mať na seba čas aj mimo besedy. Keď je okolo mňa viac cudzich ľudí, nie vždy dokážem vidieť a preto tzv pomoc zbludilym dušiam robim pre jednotlivcov a len jednu osobu resp. rodinu robim za jeden deň. Je to vyčerpávajúce a preto sa chranim a samozrejme aj svoju pracu chcem urobiť čo najlepšie. Na besede len vo veľmi vynimočnych pripadoch
by som niekomu niečo oznamila, ale to by nezáviselo odo mňa. Verím že sa na besede stretneme, zatiaľ prajem veľa zdravia a šťastnych dní. Zdenka“
Email od Evičky:
Dobry den pani Zdenka,
dakujem Vam za odpoved. Dnes mi zavolali ze beseda sa kona v piatok o 10 tak fajn, tesim sa ze pridete. Chapem ze Vasa praca potrebuje klud a sustredenie. Neviem na ako dlho sa zdrzite v BA, ja byvam blizko kniznice, dalo by sa aj u mna po besede.
Uvidime ako sa to cele vyvinie, iba som chcela aby ste o mne vopred vedeli.
Ja by som mala zaujem o Vas a Vase schopnosti beseda – nebeseda. To je tiez „nahoda“ ze sa kona a Vy ste tu.
Tak dovidenia v piatok, mozna to nejako vyjde.
Zdravim Vas
Eva
To len pre pochopenie „náhod“, pomocou ktorých ku mne prišla žena, ku ktorej patrili večerní návštevníci v mojej kuchyni a s ktorou som sa prvýkrát videla v bratislavskej knižnici.
V knižnici sa odohral úplne iný príbeh, teraz však dopoviem príbeh pani Evy a duchov z mojej kuchyne.
Na druhý deň po besede sme sa stretli u nej doma.
Pozrela som jej byt a zacítila energiu ducha. Bol to jej druhý muž. Vyčistila som jednotlivé miestnosti a spálila negatívnu energiu. Aj ona bola trošku zvedavá ale ja v záujme toho aby sa duchovia niekam neskryli, alebo neušli nikdy pri čistení veľa nerozprávam Okolo Evičky som urobila ochranný kruh a zapálila sviečky. Najskôr som aj z Evičky stiahla negatívnu energiu, ako vždy na osobnom stretnutí, keď treba oslobodiť ducha.
Jej muž na mňa začudovane pozeral. Nevedel, že nežije. Teraz som sa snažila mu to naznačiť, pretože „pôda“ na oslobodzovanie bola pripravená. Býval profesorom. Nechcel prijať fakt, že už nežije.
„Čo mi tu hovoríte, že nežijem? Spamätajte sa! Teraz som sa bol prezliecť a tu je moja žena. O čom tu hovoríte vy nevzdelanec.“
Začala som sa usmievať:“Ako viete, že som nevzdelaná? Veď ma vidíte prvý krát a vás vidím len ja, vaša žena nie!“, tak trochu som sa bránila proti jeho narážke na moje vzdelanie.
Snažil sa zo ženou hovoriť. Evička samozrejme nereagovala. Vtedy sa tam zjavil aj Evkin prvý muž a začal milého profesora hnevať ešte viac.
Chytiac Evičku za ruku povedal: „Toto je moja žena.“ Bolo na ňom vidieť, že si robí žarty. Potvora, dávno vedel pravdu a predsa ho chuť žartovať neopustila.
„No dovoľte, to je moja žena!“, ohradil sa profesor a chytil Evičku za druhú ruku.
Evička, veľmi citlivá žena, začala pohybovať rukami. Ako sa o ňu preťahovali dvíhala ruky postupne hore , nevediac poriadne prečo a čo sa robí.
Chcela som ich upokojiť a stiahla som profesorovu pozornosť na seba.
„Žijete myšlienkami, ale živí vás nevidia.“
„Teraz som sa bol prezliecť. To mi chcete povedať, že keď si pomyslím, že tu budem v trenírkach, tak tu……..
On nedopovedal a ja som sa nezdržala smiechu. Bol v trenírkach. Evičke som so smiechom opisovala, čo sa deje. Smial sa aj duch jej prvého muža.
Profesor pozeral v pomykove raz na svoje holé nohy a raz na mňa. Každému by som ten pohľad prekvapenia dopriala vidieť. Smiala som sa už na plné hrdlo. Rozosmieval ma aj Evičkin prvý muž. Profesor sklapol. Konečne pochopil, že už nežije a aj na mňa „nevzdelanca“ pozeral inak. Jej prvý manžel sa mi niečo snažil naznačiť, lebo si stále trel prstenník. Že by ma upozorňoval na prsteň? Pýtam sa Evičky a tá mi vysvetlila.
„Prsten mu bol trošku voľný a na svadbe na dedine u jeho rodičov ho stratil. Je povera že keď sa takéto niečo stane na svadbe, tak to veští nešťastie.
Všetci sme prsteň všade hľadali, ale márne. Dal si hneď urobiť novú obrúčku, ale po 4 rokoch ochorel na srdce a po roku trápenia sa po nemocniciach, kde ho stretávala smola na smolu a tým sa mu stav stále zhoršoval po dvoch srdcových operáciach zomrel.
Teraz ste prišla vy s tým prstenníkom a to ma najviac presvedčilo že máte kontakt, lebo to bolo po 35 rokoch a každý okrem mňa už na to dávno zabudol.“
Priznám sa , že na rozhovor o prsteni som zabudla a Evička mi ho pri písaní musela pripomenúť.
Obaja muži sa s Evičkou rozlúčili a odišli do Svetla.
A čo z toho vyplýva pre nás? Že v duchovnej sfére sú myšlienky veľmi silné a tvoria okamžitú skutočnosť. Už len preto by bolo pre nás dobré naučiť sa myslieť pozitívne.
A pretože po včerajšom nádhernom zážitku v knižnici sa mi aj dnes podarilo „prebudiť “ ducha a pomôcť mu do svetla, dokonca s takouto veselou „trenírkovou „príhodou cítila som sa ako v siedmom nebi.
Po takýchto výkonoch úplne strácam orientáciu a preto ma Evička odviezla k vydavateľke Vierke. Tam som si mohla oddýchnuť a potom už v kľude cestovať domov.
S Evičkou sme doteraz v spojení a myslím, že aj ju môžem považovať za svoju priateľku a spriaznenú dušu.