Ľudia mi často dávajú otázku, či je vôbec potrebné nosiť na cintorín kvety. Veď aj
tak tam mŕtvi nebývajú, tak načo. Alebo vedia o tom, že na cintorín chodíme a spomenieme si na nich?
Myslím, že najlepšie na to odpovie tento príbeh.
Keď sa kniha Biele Svetlo tlačila, šéfoval v tlačiarni pán, ktorý mi neskôr povedal, že si nevšímal, čo tam tlačili, iba tá „moja“ kniha sa mu akosi stále dostávala pod ruku.
Nakoniec si ju vzal a prečítal, možno aj preto, že mu práve zomrel otec.
Kniha ho zaujala, zavolal mi a pýtal sa na otca. V hlase mu bolo cítiť smútok.
Na jednom ezoterickom festivale sme sa aj stretli.
Porozprávali sme sa a vtedy mi položil zaujímavé otázky:
– To tam idú všetci, a idú tam aj zvieratá?
– Myslím si, že áno.
– Takže tam idú aj psy, mravce a dážďovky? Aj šelmy? Napríklad tigre?
Ejha, to sú otázky. Nad týmto ma ešte nenapadlo premýšľať. Prišlo mi to smiešne, nevedela som odpovedať.
– Neviem, videla som tam vtáky, psov, dokonca kravu, ale všetky? Dážďovky? Tigre?
Ktovie, ako je to všetko zariadené?
Dnes už mám skúsenosti so psíkmi, tie tam sú a niekedy o nich napíšem.
zároveň akoby za ne ďakoval. Videnie pokračovalo tým, že podával kvety svojej žijúcej žene. Bola som z toho dosť popletená, nerozumela som mu, preto mi trvalo pár dní, kým som sa odvážila poslať Jaroslavovi zmätený odkaz emailom. Chvíľu na to mi zavolal a pustili sme sa do vzájomného vysvetľovania. Povedal mi, že pred pár dňami boli za otcom na cintoríne. Mal meniny, preto mu zaniesli kvety na hrob. Čiže vedel o tom a potešili ho. Jaroslavova mama mala v tom čase narodeniny, a tak som pochopila aj kvety, ktoré podával manželke. A problémy, ktoré má hodiť za hlavu? Jaroslav sa s nimi so cťou popasoval.
Nuž, ako vidíte, jeho otecko sa za návštevu na cintoríne poďakoval, bol rád, že naňho myslia. Ani on nezabudol na narodeniny svojej ženy.