Aj jednoduchý a kratučký príbeh nás môže niečomu naučiť, preto sú rôzne príbehy v živote
dôležité. Pre jedného to môže byť banalita, ale inému otvára dvere a pomáha mu
odpustiť, pochopiť, poprehadzovať svoje priority a pustiť sa úplne inou cestou
života. Niekedy sa musíme naučiť prijať to, čo proste je a začať tam, kde práve sme. A to nielen v tomto, ale zrejme aj v ďalších životoch.
Zavolala ma staršia pani na čistenie domu, pretože sa tam pred ním stala smrteľná autonehoda. Nevedela, či sa tam ešte nenachádza duch človeka, ktorý tam zahynul.
Keď som tam prišla, ostala na mieste už len negatívna energia, ktorá aj na iných miestach zapríčiňuje častejšie dopravné nehody. Duch tam nebol. Táto energia sa mi podarila rozptýliť a vyčistiť. Potom som prešla do domu, odprevadila do svetla jeho bývalú obyvateľku a nakoniec som čistila dcéru a matku.
Pri čistení dcéry sa ukázal jej dedo, ktorý sa tu ešte potuloval.
-Oj Saška moja,- povedal.
-Vy sa voláte Saška?, opýtala som sa. Predtým som sa nestihla spýtať na jej meno.
-Áno.
-Zvykol Vám dedko hovoriť: ój Saška moja?
-Áno, niekedy mi to hovorieval.
Vtedy nasledoval duchov povzdych a veta:
– Nepomohlo mi ani byť profesorom,- s hlbokým povzdychom si uvedomil, že nežije.
Už nič nezmení na svojom prežitom živote. Bol dobrým človekom, veselým, ale aj tak mu
bolo ľúto, že už je tam. Pretože bol aj dosť múdry, uvedomil si, že musí pokračovať
ďalej práve odtiaľ, kde sa nachádza teraz. Vydať sa na cestu nového, neznámeho života a nie zotrvávať na mieste, kde sa jeho duch prestane vyvíjať.
– On bol profesor?
-Áno, aj učil, aj bol lekár – veterinárny,- dodala Saška.
Začalo mi ísť so smiechu. To preto, že už som vedela, že aj toto odprevádzanie sa podarí. Vtedy prídu pocity šťastia a radosti. Vtedy sa začínam smiať. Pomôcť profesorovi na jeho ceste prišla babička. Spomenul si na chvíle prežité u nej. Spoločne odišli do svetla.
Potom som sa od tých, čo tu ostali dozvedela, že milý profesor sa zaoberal aj homeopatiou a často hovoril, že tu bude sto rokov.Nuž nepomohla ani homeopatia, ani profesorovanie. Nič. Naozaj nás prechod na druhý svet môže prekvapiť hocikedy. A aj keď to možno bude ťažké, bude dobré zmieriť sa s tým a pokračovať ďalej v inej forme a inom živote. Opustiť to, čo nám vlastne nepatrí.
Niekedy sa trápime, bojujeme, snažíme sa, dokonca až tak , že zabúdame obyčajne žiť a tešiť sa z každej prežitej chvíle.
A nakoniec zistíme , že máme len dušu. Všetko ostatné -aj telo-máme len na určitý čas vypožičané a preto je nutné naučiť sa našu dušu napĺňať odpúšťaním a láskou.