Na stretnutie prišla skoro celá rodina. Hovorím skoro, pretože hlava rodiny chýbala. Otec a bývalý manžel nevydržal a už po niekoľký krát sa pokúsil o samovraždu. Urobil to, čo už dopredu hovorieval a chcel sa obesiť. Chcel. Nepodarilo sa.
Prišli kamaráti a našli ho. Samozrejme ihneď sa snažili pomôcť a zavolali aj lekára. Samovražda sa nepodarila, ale otec ostal v kóme. Syn aj dcéra keď sa o tom dozvedeli, nechali prácu v zahraničí a prileteli domov. Rozhodli sa prísť aj za mnou.
Keď mi vysvetľovali svoju situáciu skúsila som sa „pozrieť“ na ich otca. Svoje vedomie som preniesla do nemocničnej izby a samozrejme začala som klásť otázky, ktoré by mi potvrdili, že som správne pri ich otcovi.
Ich otec – František – nebol vo svojom tele. Stál vedľa postele a pozeral sa na telo ležiace na posteli. Kukla som naň aj ja. Nevidela som na tele – lepšie povedané na krku žiadne modriny ani iné poranenie, ktoré pri takomto spôsobe samovraždy bývajú. Potvrdili, že skutočne žiadne nemá. Ale zrazu František – duch pozrel na mňa. Najskôr sa trocha zľakol a hneď na to dal najavo hnev. Nechcel sa so mnou nijako rozprávať. Bál sa, že ho budem prehovárať, aby život nevzdával, ale on by bol proti. Už sa späť vrátiť nechcel. Videla som jeho striebornú šnúru, ktorou bol ešte stále spojený s telom. Šnúra bola na určitom mieste akoby rozstrapkaná – oslabená. Už som mala možnosť niekoľko krát vidieť túto šnúru, ktorá spája duchovné telo s hmotným a pomaly sa učím rozpoznávať, aká je silná a koľko človek ešte môže mať pred sebou života v tej chvíli. Hovorím v tej chvíli, lebo aj strieborná šnúra sa dá ovplyvňovať a prípadné poškodené miesta sa môžu dať opraviť. Tu mi nebolo dovolené nič robiť. Keďže sa František hneval, nechala som ho tak, preniesla som svoje vedomie späť a ďalej sa rozprávala s rodinou. František sa v priebehu rozhovoru objavil aj pri synovi, ale len na okamih. Vtedy som si všimla, že sa podobajú. Dala som im na cestu pár rád a nechala to na Pána Boha. Prešlo pár týždňov a dcéra s matkou prišli znovu. Otec zomrel a oni sa rozhodli mu pomôcť, aby neostal pripútaný k zemi.
Keď prišli, ihneď som videla, že očistu a následné odvedenie do Svetla prevediem cez dcéru.
Začali sme. Najskôr, ako vždy bolo nutné dať preč negatívnu energiu. Spočiatku chvíľu trvalo, kým sa Františkov duch ukázal. Videla som ho stáť vedľa Michaely. Nie úplne celého, len jeho ľavý bok a hlavu len veľmi matne. Niečo ale drží na ľavej ruke. Nenarodené dieťa! Vyzerá to podobne ako miminko zabalené v tenkej dečke tak, že ho nie je vidno.
-Vy ste mala potrat? Alebo vaša mama? Je jedno , či chcený alebo to proste prišlo samo. Na tom nezáleží.
-Áno. Jeden o ktorom otec vedel a o druhom nie.
-Váš otec drží na rukách niečo o čom viem, že je to nenarodené dieťa, preto sa pýtam. Ale stále sa ešte neotočil a vidím ho len zboku. Skúste mu niečo povedať.
-Ľúbime Ťa ocko, všetci, odpusť nám, ak sme Ti v niečom ublížili, ale veľmi Ťa ľúbime.
Otec stále nereagoval a chvíľami mizol úplne. Mala som pocit, akoby niečo hľadal.
Odrazu sa ukázal s dvoma „deťmi“ na rukách. Každé držal na jednej ruke. Trošinku akoby bol šťastnejší. Zrejme sa potešil z toho, že našiel to, čo hľadal. Druhé dieťatko! Aj keď toto druhé sa mi zdalo akoby bolo väčšie. Nie vždy sa všetko dá úplne rozoznať a vidieť, preto som si nebola istá, či aj toto je nenarodené dieťa, ale ani Miška mi v tej chvíli na všetky otázky nevedela odpovedať.
-Opýtajte sa ho, prečo to urobil, – požiadala ma Miška.
Vtedy František sklonil hlavu a rozplakal sa.
-Plače, ale nič nehovorí. Aj duch potrebuje čas aby sa vyrovnal s ukončením života. Aby si uvedomil, čo sa stalo a uvoľnil svoje emócie.
-Ocko , choď do Svetla, máme Ťa radi a chceme, aby si bol v poriadku.
Miška sa snažila dohovoriť mu a pomôcť ako sa dalo.
Zatiaľ nemal chuť odchádzať. Zrazu sa za ním otvoril priestor a z neho vystúpil duch môjho otca. V priestore za otcom bolo ešte niekoľko duchov. Nebolo to prvý krát, keď mi otec pomáhal s duchom, ktorý z nejakého dôvodu nemohol odísť, ale toto bolo kuriózne. Otec pristúpil bližšie k Františkovi.V jednej ruke mal fľašu rumu-aspoň to tak vyzeralo- a v druhej pohárik.
-Poď, dáme si. Ponúkal Františka, ukazujúc mu pohárik s fľašou.
Františka až myklo. Keby nedržal v rukách deti, určite by po poháriku siahol, tak žiadostivo sa naň pozeral. Rozosmialo ma to. To bol celý môj otec. Vedel ako na neho.
-Váš otecko si zrejme rád vypil?,-kladiem, smejúc sa, ďalšiu otázku.
-Hej, bol alkoholik.
Aby Miška poznala príčinu môjho smiechu opisujem jej situáciu.
-Poď, neboj sa, tam budeš môcť piť koľko chceš a nikdy nebudeš opitý – aj naďalej ho lákal môj otec. Túto vetu som nepochopila. Veď podľa mňa pijú práve preto, aby sa opili. Ale odstupom času si myslím, že František aj ľutoval, že pil a to , čo alkohol spôsoboval. Vyzeralo to, že sa s mojím otcom nejakým spôsobom poznali už za života, ale hlavne s Františkovým otcom, ktorý sa tiež na moment ukázal. Alebo , žeby sa spriatelili až na druhej strane?
František počúval môjho otca – neviem , čo všetko mu otec hovoril, ale František sa postupne oddával jeho slovám. Pozeral na duchov stojacich obďaleč a uvedomil si, že aj deťom bude lepšie vo Svetle.
Vo Františkovi keď pozrel na deti, ktoré držal, sa niečo zlomilo. Vzdal sa vzdorovania a zrazu bol vďačný za možnosť pomôcť svojej dcére a postarať sa o nenarodené deti. Zrazu si uvedomil aj to , že je šťastný, že môže niečo dobrého urobiť a aj on môže odviesť, alebo lepšie povedané odniesť tieto duše so Svetla. Akoby tým vykúpil svoj čin.
Viem, že niekedy, keď ostanú duše nenarodených detí pri matke, môže to spôsobiť problémy. Niekedy priamo matke a niekedy jej dcéram. Dievčatá môžu mať problémy so ženskými orgánmi a niekedy s narodením vlastných detí. Raz som videla takéto nenarodené dieťa pri mužovi. Jeho mama sa tiež obesila, ale ona tu nezostala. Jej nenarodené dieťatko áno. Bolo to pre mňa vtedy prekvapením, ale môže to byť aj takto. Neviem, či aj v tomto prípade by sa to prenieslo na jeho deti, ani to nezistím, pretože aj toto dieťatko sa našťastie dostalo ďalej. Aj tak je ešte veľmi veľa nezodpovedaných otázok. Ako je možné, že matka odíde a dieťa zostane? Ako to , že niekedy tak ovplyvnia ďalších ľudí , dokonca až na fyzickej úrovni? Prečo …?
Miškin otec, po vyplakaní sa a rozhovore s mojim otcom oveľa pokojnejší sa konečne rozhodol . S láskou držiac detičky na rukách odchádzal za mojím otcom , ktorý niesol fľašu a pohárik – do Svetla. Neviem, či si tam skutočne aj vypijú, ale viem, že Františkovi sa objasní veľa vecí a pochopí v láske aj to, čo spôsobil svojim konaním a určite naplno spozná odpustenie, odpustí aj sebe a bude sa mať rád.
Aj Mišku som poprosila aby mi odsúhlasila príbeh a pripomenula mi, na čo sa zabudlo. Keďže mi opäť aj ona veľmi pekne a veľa napísala, bolo by škoda jej slová meniť a preto tu je celá jej odpoveď. Tieto Miškine slová pomôžu ďalším ľuďom vyrovnať sa s podobnou stratou a týmto jej aj za nich ďakujem.
Milá Zdenka,
Ďakujem vám veľmi pekne za váš email.
Páči sa nám, ako ste príbeh napísali, udalosti ste vystihli tak, ako sa stali.
Chcem vám navrhnúť, aby ste ponechali v príbehu otcovo skutočné meno a tak isto aj moje.
Nemyslím, ze je dôvod ich meniť, práve naopak, bola by som veľmi rada keby mal oco v príbehu svoje pravé meno František.
Jednoducho cítim, že je to správne. Rozhodnutie ale zostáva samozrejme na vás.
Pýtate sa, či nemáte o niečom písať a a ja som tak trochu vycítila, že možno máte na mysli tú spomínanú fľašku rumu a pohárik .
Súhlasím s tým, aby toto bolo v príbehu spomenuté, som totiž užasnutá z toho, že duchovia majú aj zmysel pre humor a myslím, že ľudia by sa určite mali aj o tomto dozvedieť!
Chcem vám povedať, že do dnes rána sa mi otec zjavil v sne, nesnívalo sa mi s ním ani nepamätám a bol to prvý sen s ním od jeho smrti. Bol to veľmi príjemný sen, chvíľu som sa nechcela ani zobudiť a celý deň ma potom sprevádzal a hrial pocit, ktorý som si z neho zapamätala. Videla som v sne sediet oca v kresle( mal zavreté oči) a ja som cítila obrovskú radosť z toho, že žije a že ma má rád.
Viete, náš oco nám za života nikdy city nejak neprejavoval. Ja som najstaršia, vždy bol na mňa trošku viac tvrdší ako na sestru a brata, ja som mala byť tá zodpovedná. On bol tiež najstarším súrodencom a možno ma len chcel naučiť to, čo učili jeho.
Je to také zvláštne, že cítim toľko lásky k nemu od toho zážitku u vás. A čo je ešte zvláštnejšie, mám pocit, akoby ku mne odniekiaľ prenikala aj jeho otcovská láska ku mne, jednoducho ju cítim a v tom sne včera v noci som ju cítila tak intenzívne! Akoby sa mi teraz dostávalo toho, čo sa mi za jeho života nedostalo.
Tiež sa pýtate na to, čo si z toho zážitku u vás pamätám. Keď som bola v kruhu a pozerala na vás, túžila som vidiet vašimi očami a môct oca vidieť aspoň na chvíľku. Ale až keď sme od vás odišli, tak som si uvedomila ako veľmi som ho cítila prítomneho v miestnosti, vlastne stáť vedľa seba. Až potom som úplne pochopila, že tá zmena mojho stavu – ten tlak, buchot srdca, pískanie v ušiach, počutie akoby inej frekvencie, že to bol dôkaz, že oco stál pri mne! Bolo a je mi z toho tak veselo!
Premietala som si celý zážitok v duchu znova a znova a snažila som sa dať všetky vaše slová do obrazov, predstavovala som si oca ako drží tie male detičky, ako ho láka váš otec na pohárik a ako potom odchádza do Svetla. Aj keď sa oco rozhodol odísť z tohto sveta, z tejto dimenzie alebo ako to nazvať, veľmi som chcela, aby vedel, že jeho rozhodnutie urobiť to celá rodina rešpektujeme a odpúšťame mu. Veľmi sme si všetci priali, aby bol v poriadku, aby mohol odíst do Svetla a necítil viac bolesť, ktorú zažíval v tomto živote a ktorá ho aj prinútila ukončiť ho. Sme nekonečne vďační, že sa tam s vašou pomocou dostal.
Celé je to pre mňa veľmi silný zážitok, jednoducho mám pocit, že som mala možnosť nahliadnúť na tu druhú stranu a teraz už chápem lepšie, kam idú duše po smrti. Smrťou sa naozaj nič nekončí.
Myslím, že by stálo za to aj spomenúť v pribehu ako nádej pre iných ľudí vaše vysvetlenie na moju otázku, že aj keď si človek siahne na život, neznamená to, že pôjde do pekla alebo bude za to trestaný v svojich ďalších životoch. Bolo treba, aby oco svoj čin pochopil, aby to oľutoval a to je dôležité, už to viac nezopakuje v ďalšom živote.
Chcem vám ešte spomenúť, že keď sa vám oco zjavil, s tými malými deťmi na rukách, stále opakoval meno Danka.
Danka je jeho sestra a dávno pred rokmi jej umrel synček pár hodín po narodení a ja tak nejak cítim, že to druhé dieťatko, ktoré držal oco, mohol byť Dankin synček.
Niekoľkokrát denne si tiež predstavujem, že oco pred svojím odchodom pozeral na mňa s láskou a hrdosťou v očiach.
Aj tento pocit mi pomáha dostať sa cez bolesť z jeho náhleho odchodu. Ja vám za to Zdenka nesmierne ďakujem!
Michaela.
Obdiv a poďakovanie patrí aj Miške a celej rodine. Je nádherné ako sa všetci navzájom zachovali a pomohli jeden druhému a to , že sa dokázali s nami o svoju skúsenosť úprimne podeliť a tým opäť dodať nádej, silu a poznanie ďalším. Preto som tento príbeh ani nemohla nazvať inak .