Tento príbeh sa stal v úplných začiatkoch naberania mojich skúseností. Zaslúžila sa oň moja priateľka Vierka, keď o mne porozrávala Anke. Anka stratila otca a stále mala pocit, že je pri nej. Vierke sa pár krát stalo, že keď sa príliš snažila a miešala sa do vecí duchov, dostala vyrážku.Všimla si toho a keď videla podobnú vyrážku u Anky, zdôverila sa jej so svojím postrehom a samozrejme spomenula aj mňa. Nepovažujem sa za liečiteľa a rozhodne nebolo mojim cieľom odstraňovať vyrážku.
Nevedela som čo bude, ale aj keď som nikde nespomenula
skúsenosť s Ankinym otcom, vŕtala mi v hlave až doteraz, kým som prišla na určité
riešenie a konečne je moja duša ako tak na mieste. Preto som sa rozhodla o tom aj
verejne napísať.
S Ankou sme sa rozhodli, že urobíme očistný rituál. Anka stála v kruhu a pri jej
nohách sa na zemi zvíjal duch jej otca. Oslovila som ho. Pozrel na mňa ubolenými
očami a mňa to veľmi prekvapilo. Už duchovnou rečou mi naznačoval bolesti, ktoré
cíti. Zomrel na rakovinu, pod liekmi a v bolestiach už pred šestnástimi rokmi.
Nevedel, že zomrel, ale to , čo ma zarazilo boli jeho pocity bolesti. Bol predsa
mŕtvy a nemalo ho nič bolieť a predsa si tieto pocity nejakým spôsobom uchoval.
Možno boli na príčine lieky, ale to neviem. Až keď som mu vysvetlila, že nieje
doma ani v nemocnici, ale u mňa v kancelárii a doslova som mu ukazovala
jednotlivé veci, začal vnímať. Presvedčila som ho, že nemôže ho nič bolieť.
Precitol a bolesti skutočne zmizli. Zamrazilo ma. 16 rokov ešte cítil bolesť!
Už som zažila matku so synom, ktorí havarovali pri hádke. Neprežil ani jeden, no
hádať sa neprestali niekoľko rokov. Odprevádzala som ich cez Ľubku, ktorá mala
byť synovou ženou. Keď sa konečne po niekoľkých rokoch uviaznutých v čase
prestali hádať, syn ešte uozornil Ľubku na prsteň. Mala ho schovaný v zásuvke. Za života jej ho nestihol
navliecť a bol by rád , keby ho Ľubka nosila. Keď s matkou odišli do Svetla, Ľubka si prsteň dala na ruku.
No dobre,uviaznuť v čase a zastaviť sa na niekoľko rokov v hádke, ale šestnásť
rokov v bolestiach?
Do tejto doby som bola za eutanáziu. Len netrpieť bolesťami a nikomu nijako
neprinášať utrpenie. Mala som to jednoducho vyriešené .
Oj ako mi spadol hrebienok, keď som si uvedomila, že nie všetko sa dá ľahko
odstrániť pichnutím poslednej injekcie. Dokonca ani pocity bolesti. Tak aká
humánna smrť?
Odvtedy, keď sa ma niekto spýtal, či som za eutanáziu nevedela som. Aj keď som už
takýto extrémny prípad neriešila, veľmi ma ovplyvnil a zamiešal mojimi pocitmi a
myšlienkami. Stratila som istotu. Skutočná bolesť sa preniesť nedá ale pocity
bolesti áno. A odvtedy mi mnohé PREČO vírili hlavou. Prečo si to neuvedomil?
Prečo mal stále pocit, že ho niečo bolí? Prečo mu nerišiel na pomoc niekto z
duchovnej sféry? Prečo…
Konečne ma osvietila spásonosná myšlienka a pomohla mi vyjsť z bludného kruhu. Aj
keď u nás eutanázia ešte schválená nieje, ja som znovu za jej schválenie. Bolesti
a utrpenia sa bojím a keď ma niekto po smrti prebudí do duchovného života mám
nádej netrpieť.
Keby toto nedajbože mal niekto riešiť a aj keby musel ísť kvôli tomu do iného
štátu, môže urobiť ešte niečo. Najlepšie ešte pred týmto krokom poprosiť
anjelov, duchovných sprievodcov, samotného Ježiša o prebudenie takejto duše a
odvedenie do Svetla.
Alebo aj pohľadať človeka, ktorý sa odprevádzaním duší zaoberá a požiadať ho o
pomoc. Viem, aké je nebezečné, keď človek, hoci aj na diaľku sa napojí na
umierajúceho vo chvíli smrti. Môže odísť spolu s ním. Preto treba chrániť aj seba a dušu odprevadiť až po
skutočnom opustení tela.
Možno si niekto povie, že toto sú strašné veci o ktorých píšem, ale ja si stále
uvedomujem, že život proste pokračuje a toto je len jedna z mnohých skúseností.