Môže byť ťažké niesť jeden život, omnoho ťažšie je niesť aj svoje minulé životy, ale najťažšie aj životy iných. Uľahčuje to však poznanie, odpúšťanie a večná téma bezpodmienečná láska. Jeden život , svoj ktorý práve žijeme, je vcelku ľahké vnímať , ak samozrejme nieje rozhodnuté inak. Ak sa však niekto musí vyrovnávať v tomto živote aj s niektorým z aspektov zažitým v niektorom z minulých životov, má to o dosť ťažšie, hlavne ak prenesené pocity sú negatívne. Môže vtedy trpieť aj fóbiou napr z vody, ohňa , klaustrofóbiou alebo sa báť nejakých zvierat – hady , pavúky… Niekto viac , iný menej. Spomeniem tu sťažený život dievčaťa, ktoré v niektorom minulom živote zahynulo asi v háreme v Turecku , kde bola hodená do miestnosti plnej vyhladovaných mačiek. Viete si predstaviť akú strašnú fóbiu z mačiek si tu preniesla? Milovníci mačičiek si povedia, veď to je úžasný tvor,ako sa ich môže báť? Ved oni ich hneď hladkajú , majú úžasnú jemnú kožušinku a pradenie ich ukľudňuje, keď sa s nimi maznajú. Sú to predsa milé a múdre zvieratká. Ale ona si to nedokázala ani len predstaviť, nedokázala ani napísať slovo mačka, robila všetko preto aby sa im vyhla a keď nemohla, chytala ju panika. Trpela nielen ona, ale aj rodičia. Po očistnom rituálu sa bolo treba s ňou ešte dlho rozprávať a pomôcť jej pochopiť svoj strach , z čoho vznikol a pochopiť aj mačky. To, že oni vlastne len chránili svoj život a hlavne, aby pochopila prečo sa má snažiť odpustiť mačkám, nie človeku, ktorý ju do miestnosti uvrhol. A mohli to byť aj jej terajší rodičia. Nakoniec sa dokázala kratučko dotknúť plyšovej mačky. Nieje to vec na jedno sedenie , veď si to niesla veky a bolo to vsadené veľmi hlboko v duši. Jej rodičia museli niesť aj jej život. A to je najťažšie, niesť životy iných. A teraz nemyslím len život spojený s niekoho chorobou aj keď klobúk dole pred všetkými, ktorí sa takto o svojho príbuzného starajú , či už z dôvodu fóbie alebo inej príčiny, ale aj keď sú ľudia, ktorých poslaním alebo vlastnou voľbou je pomáhať iným aj na duchovnej úrovni. Niečo sa naučiť rozhodne dá. Každý však musí nájsť to svoje vlastné jadro , v ktorom bude najlepší a spokojný , v ktorom si bude veriť. Čím ďalej, tým je viac mladých ľudí, ktorých zaoberať sa životom po živote viac a viac fascinuje a láka. A to je dobre, je vidieť ich zjemnené duše a na jemnohmotnej úrovni je to potrebné. Chcú pomáhať sebe, svojim blízkym aj ďalším ľuďom , čo je chvályhodné, ale musia si uvedomiť aj to , že nie všetko môžu ovplyvniť a prijať preto aj prípadné akože neúspechy a vyrovnať sa aj so smrťou. Smrť je zmena. Znamená to však aj odpustenie všetkého, čo človek na zemi prežil a vedieť, že aj najhlbšie rany zanechávajúc aj šrámy na duši sa poznaním a pochopením vyhoja a môže sa to stať už tu v tomto živote. Je celkom možné, že sme si to vybrali pred tým, než sme sa narodili a vtedy s tým neurobí nikto nič a nebudeme vedieť ako, aj keby sa to týkalo nás samotných, či najbližších , nebude nám to proste ukázané a dovolené s tým niečo urobiť , aby sme za každých okolností prežili a naučili sa a urobili to , čo máme. Čím väčšej lásky je človek schopný, tým sa mu do cesty dostávajú väčšie a ťažšie skúšky. Na samom konci púte všetkými životmi v človeku neostane ego ani obeta , len čistá láska- vtedy ju naozaj bude poznať. A tak sú naše životy posplietané s minulými aj budúcimi životmi a najviac ovplyvnené tým, čo sme si vybrali prežiť a naučiť sa ešte pred tým , než sme sa narodili.