Susedka

Na stanici ma čakala malá milá žienka, ktorá chcela vedieť, či na nej a ich rodine nieje kliatba. Tiež by rada vedela , či je jej mama v nebi a či sa náhodou neukáže. Cestou k nim sme hovorili len o všeobecných veciach, ktoré by nijako neohrozovali výsledok mojej snahy. Malá žienka bola dosť  múdra a udržala svoju zvedavosť na uzde.

  Byt bol po energetickej stránke v poriadku až na pár maličkostí , ktoré som v sviečke ľahko spálila. Potom sme začali s rituálom očisty energií na tele a odvedenia duchov, ak sa ukáže niekto, komu bude treba pomôcť do Svetla.     Najskôr sa ale ukázal duch veľkej ženy. Nijako mi nesedel k tejto pani Lydke , pretože táto bola maličká a predpokladala som, že aj jej mama bola maličká.  Lydka mi potvrdila, že áno, ale duch ženy vyslal myšlienku smrti pod kolesami vlaku.
– Vy ste bola niekde pri nejakom vlakovom nešťastí? Nebola ste sa náhodou pozrieť keď niekoho zabil vlak, alebo niečo také?
Pokrčila ramenami a krútiac hlavou odpovedala:
– Nie.
Je tu snami duch ženy, ale nemyslím si , že je to Vaša mama. Je veľká a trošku pri tele. Zrejme ju zabil vlak.
– Počkajte, naša bývalá suseda, to by mohla byť ona. Ona žila sama. Nemali deti a keď jej zomrel manžel, trápila sa a nakoniec si ľahla pod vlak. Mala veľké trápenie.
Žena- duch zatiaľ počúvala ako o nej s ľútosťou hovorí. Už vedela, že nežije  a ľutovala aj ona to, že si vzala život. Spomenula si na svoje trápenia a povedala vetu, ktorá mne a verím , že aj iným ľuďom pomôže prekonávať ich.
„Žiadne trápenie, nie je trápenie.“
Myslela na dni svojej samoty a na premárnený čas, ktorý mohla využiť inak. Dnes už to vedela. Mohla sa venovať tým, ktorí to potrebovali. Dnes by navštívila detské domovy, domovy dôchodcov, venovala sa čomukoľvek aby vyplnila čas samoty k niečomu dobrému a pritom by to pomohlo aj jej samotnej. Nemusela sedieť doma a ľutovať sa a trápiť sa. Teraz si uvedomovala, že túto situáciu už nemôže zvrátiť.
„Žiadne trápenie, nieje trápenie“, zneli mi v hlave jej slová. Aj ja som si uvedomila trápenia rôznych ľudí, ktorí žili na pokraji zúfalstva a biedy. Ako často sa ich zmocní pocit skoncovať so životom? Našťastie sú to väčšinou statoční ľudia, ktorí proste žijú to, čo žiť môžu. Deň po dni sa boria s nepriazňou osudu. Prijímajú svoj údel. Niektorí mi povedali, že majú toľko starostí, že nemôžu myslieť na somariny. Sú radi, že večer ľahnú a nemusia myslieť vôbec. Možno by sa aj oni mali zastaviť a porozmýšľať akým spôsobom zmeniť to, čo im nevyhovuje a pokiaľ sa dá vyriešiť svoje trápenie. Nie vždy treba trpne všetko prijímať.
Teraz to vedela aj žena – duch.
Áno, bola to jej suseda. Ale čo teraz? Nik sa neukazoval , nič sa nedialo. Ako ju odprevadiť do Svetla, keď sa nič nedeje?
Lydka stála v kruhu a už prešlo dosť času. Začala som byť aj mierne nesvoja, pretože to trvalo už dosť dlho. Znovu som očistila energie.
Och bože. Nenarodené deti- potraty vidievam v okolí hlavy, ale tu som videla nenarodené dieťatko v oblasti bruška.
-Vy ste mali potrat?Už také väčšie dieťa?
-Hej, museli ho vyvolať. Boli na to zdravotné dôvody. Už to bolo v šiestom mesiaci.
Jej susedka vzala toto dieťatko na ruky. Mamička sa mu ospravedlnila a požiadala o odpustenie.
Po chvíli sa ukázal bielovlasý fúzatý dedko.
– To je mamin otec.
Ani on ešte do Svetla neodišiel. Za nimi sa otvoril priestor – dimenzia Svetla- a zjavilo sa v ňom niekoľko duchov. Medzi nimi aj Lydkina mama. Potešila sa, keď si  mohla pohladiť nenarodeného vnúčika. Bola ním nadšená.
Lydke povedala, že ju ľúbi a až neskôr zbadala otca, ktorý ju v živote nijako nepodporil. Neviem, ako to už potom spolu vyriešili, ale myslím, že aj tam sa situácia života vyjasnila a odpustili si navzájom.
Do dimenzie Svetla vstúpila aj susedka, ktorej vetu si budem ešte dlho pripomínať.
Žiadne trápenie nieje trápenie  a  žiada sa mi dodať – je to   DAR ŽIVOTA.

–