Telefonát s človekom, čo chcel spáchať samovraždu.
– Hovoríš že sa chceš zabiť? A ako to chceš urobiť?Chceš sa obesiť
alebo odstreliť?
-No, hm, ťažko sa mi o tom hovorí. Rozmýšľal som nad koľajami a vlakom.
-Vieš o tom, že si sebec?
-Prečo, veď chcem zmárniť seba!
-A na vlakvedúceho, strojvodcu na nich si nepomysel? Myslíš že sa im
bude príjemne žiť s myšlienkou, že zabili človeka?
-Ale veď ja im tam skočím sám, tak čo?
-Videla som ľudí, ktorých zrazil vlak. Nikdy nezabudnem na kosti, ktoré
sa váľali po šveľiach. Na zamotané nohy mŕtveho muža. Na mozog, ktorý
ostal ležať medzi koľajami.
-Sa nejako vyznáš, to si bola pozerať na všetky zrážky?
-Každý deň som chodila zo školy po koľajach domov. Bývali sme blízko
trate, stalo sa tam dosť nehôd.
Už teraz ťa trápi, že si moc krásy nepobral. Čo myslíš, ako sa
im bude pozerať na tvoj rozflaknutý ksicht? A čo keď ťa vlak len dokaličí a ty ostaneš nažive? Keby ťa aspoň mohli ľutovať, že to bola nešťastná náhoda, ale ty sa tam hodíš sám.
Si proste sebec, ktorému nevadí, že bolesť, ktorú prežíva, sám spôsobí aj
mnohým iným ľuďom.
-Bolesť. Viem čo je bolesť. Ale ja nechcem cítiť bolesť. Práve s bolesťou chcem skoncovať. Chcem zomrieť bezbolestne a rýchlo.
– A teba teraz vlastne bolí čo? Bolí ťa ruka ?
-Nie!? povedal začudovane.
-Bolí ťa noha?
-Ale nie, povzdychol.
-Tak hlava, alebo čo ťa vlastne bolí? O akej bolesti to stále rozprávaš?
-Trápim sa. Nerozumejú mi. Bolí.. bolí ma duša.
-Duša ? Chceš vyliečiť dušu tým, že sa hodíš pod vlak? Duša sa dá zabiť?
NIE! DUŠA SA NEDÁ ZABIŤ!
NANAJVÝŠ SI VYZLEČIEŠ TELO A DUŠA SA TRÁPI ĎALEJ.
Ak myslíš že ti nerozumejú ostatní, spoznaj sa a rozumej si TY. Tvoja duša stojí za to, aby si ju miloval.