Život má viac zmyslov.

Bola zimná nedeľa a ja som plakala. Myslela som na situáciu v akej sa naša spoločnosť ocitla a na to, že ďalšia priateľka sa ocitla bez práce. Z hodiny na hodinu.Myslela som na ňu, je zaúverovaná, muž alkoholik.Všetko každú maličkosť musí zvládať sama.Aj problémy so synom, ktorému bolo treba v škole pomáhať.

Nevedela som zastaviť plač.Divný deň.
Nemáme ani potuchy o tom, koľko mladých ľudí, ešte nezaťažených vlastnými dlhami, spáchalo samovraždu zbeznádeje, ktorú vídali u rodičov. A ďalšia žena sa ocitla v takto neblahej situácii. Muži vtedy akosi ľahko povedia:to je tvoja vina, to ty si ho tak vychovala, ty si ho rozmaznala a sú z toho vonku. Kde boli oni, keď žena musela dieťa vychovávať sama? Aké je pre nich (niektorých)jednoduché zbaviť sa zodpovednosti a viniť ženu.

Dnes na mňa akosi všetko príliš doľahlo a ja som nevedela usporiadať ten virvar mojich myšlienok skákajúcich z jedného problému na druhý. Nakoniec tento práve nedeľný deň bol len výsledkom toho,čo ma už držalo dlhšiu dobu. Únava zo všetkého a možno doliehala akási depresia.To bol aj dôvod prečo som sa neozývala ani na stránkach Ale vety, ktoré mi povedali duchovia v tomto príbehu ma zaktivizovali a verím, že pomôžu aj ďalším, aj keď zážitky z tejto doby budú zrejme na celú knihu.

Minulý týždeň mi volala jedna pani kvôli kamarátovi, ktorého syn spáchal samovraždu. Podľa toho, kde pracujú jeho rodičia, to rozhodne nebol dôvod nedostaku finančných prostriedkov. Urobil to zrejme viac menej kvôli dievčaťu, ktoré ho z nejakej príčiny nechalo.

Nezvládol to.
Príčina iná, výsledok rovnaký. Ďalší zhasnutý mladý život.
Keď mi volala táto pani,, ukázal sa mi. Len na chvíľočku. Len naznačil, ako si siahol na život.Videla som, že do Svetla ešte neodišiel. Poprosila ma, či bynmohla dať kontakt na mňa jeho otcovi. Súhlasila som.
Poslal mi sms s iniciálkami jeho mena. Dohodli dme sa na rituáli odprevádzania na nedeľu. Aj keď v nedeľu chcem mať voľný deň, urobila som výnimku, pretože XY je dosť pracovne vyťažený. Chápala som ho a chcela mu uľahčiť jeho situáciu a hlavne pomôcť jeho synovi. Nakoniec to dopadlo úplne inak.Nedeľu  XY jednoducho zrušil a viac sa neozval. Nemám vo zvyku nikoho presviedčať a vedela som, že ak mi nezavolá on, ja sa neozvem. Radšej som sa utiekla do svojej „bezmocnej, plačlivej“ nálady.

Môj muž sa vrátil z kostola a radšej si ma nevšímal. Motala som sa po kuchyni snažiac sa niečo uvariť. Už bol obed a ja som v kuchyni videla cez okno,ktoré je nízko pri zemi, ako prešiel okolo  nejaký muž.
– Máš návštevu, ide tu nejaký chlap -Hovorím mužovi.

Vstal a šiel k dverám. Vedel, že keď plačem, určite vonku nevyleziem.
Po chvíli sa vrátil a hovorí:
– Nikto tam nebol. Ani stopy v snehu!
Keďže bol čerstvo napadnutý, bolo by ich určite vidieť.
Vyšla som von teda ja. Vo svojej pochmúrnej,polonahnevanej nálade som zbadala ducha.
Nečakala som, kým mi niečo povie, ale vybuchla som naň ja.
-Tak, čo mám robiť? Skoro som kričala.

Myslela som tým ako finančne pomôcť a kde mám na to vziať. Už som využila pôžičky aj všelijaké zbierky a akosi som začala strácať silu.  -Máš dve ruky aj nohy. MÁš DUŠU V TELE, EŠTE STÁLE MôŽEŠ NIEČO UROBIŤ!
Odpovedal mi s kľudom a na moju podotázku – ale čo?-

pokračoval:
– DAJ IM VIERU, NIE LEN NÁDEJ!
Došlo mi, že je to dedo chlapca, ktorý si minulý týždeň vzal život.
-Ale ako? Ako ja ,čo nikoho neprehováram a nepresviedčam môžem dať vieru niekomu, kto o to vlastne nestojí a vo veciach za hranicami nášho života hľadá racionálne vysvetlenie.Spomínala som na telefonát mladíkovej matky, aby som viac nevolala. Neumožnila stretnutie a odprevadenie ducha svojho syna so Svetla.
Naháňala som myšlienky po hlave. Ako môžem dať niekomu vieru. Veď na to musí každý prísť sám. Spomínala som si aká tvrdohlavá a neveriaca som bola ja…
– PÍŠ, ROZPRÁVAJ, KONAJ!
Znela duchova odpoveď.
Zahanbila som sa za svoje zlyhanie, ale hneď som si aj odpustila. Veď to sa môže stať každému. A keď sa budem na seba hnevať,zbytočne stratím ešte viac energie.
Premohla som svoju hlúpu náladu,obliekla a šla sa prejsť vonku.

V lesíku som začala olamovať tenké suché konáriky. Vtedy sa znova ukázal mladíkov duch. Už keď sa mi ukázal prvý krát, bolo vidieť, že ho to mrzí. Teraz však bol trochu vyrovnanejší, a ja som akýmsi šiestym zmyslom vedela, že s dedom sa zatiaľ nestretol.
Významne na mňa pozrel a povedal:

-ŽIVOT MÁ VIAC ZMYSLOV!

Nevedela som ako konkrétne to myslí.Mladíkov duch medzi konármi stromov a hovorí tak hlboké myšlienky z vlastných skúseností. Dlho mi jeho veta vŕtala v hlave. To som si ani vo sne nepomyslela, aké obdobie môjho života nastáva. Koľko krát budem hľadať iný zmysel a koľkokrát si spomeniem na vetu jeho deda – MÁš DUŠU V TELE, EŠTE STÁLE MôŽEŠ NIEČO UROBIŤ!

Keď som ich po čase videla konečne spolu, bola som šťastná. Dedko na vnuka trpezlivo počkal. Nechal ho, aby sa ešte tu na zemi vyrovnal so svojím rozhodnutím vziať si život. Teraz už boli obaja vo svetle. Myslela som na mladíkovho otca a mamu, ktorí hoci tu na Zemi majú pocit dôležitosti pre spoločnosť, už nemôžu vidieť svojho syna a nemohli ho zachrániť pred jeho nezvratným činom.

Keby sme len mohli žiť každý deň s vedomím o tom aký zvláštny a aký prchavý každý moment je, potom by sme žili pre okamih a ocenili lásku, ktorú máme dnes. Toto vedomie a dedkova veta:
MÁŠ DUŠU V TELE, EŠTE STÁLE MôŽEŠ NIEČO UROBIŤ!
mi pomohli a ešte stále pomáhajú prekonať ťažšie obdobia môjho života.Verím, že pomôžu aj Vám.