Pretože viem, že existuje mnoho bytostí a duchovných energií rozhodla som sa o nich napísať veľmi krátke postrehy
Mnohým ich miláčikovia odišli žiť svoj život do inej dimenzie a majitelia smútia za nimi. Verím, že pripravovaná kniha a moje skúsenosti a zážitky s nimi im aspoň trochu uľavia a budú vedieť, že aj naši štvornohí miláčikovia, ktorí sú na tejto planéte, s nimi mnohokrát ostávajú aj po smrti, prípadne ich zo Svetla navštevujú.
Dnes už chápem, ako to je, aj viem odpovedať na otázku spred rokov, či tam idú všetky zvieratá, aj tigre, dážďovky aj každý chrobák. Vtedy som odpovedala: videla som tam ísť okrem psíkov a mačičiek aj kone, kravy, prasiatka, ovečky. Neskôr sa mi pošťastilo vidieť dokonca medúzu. Na naše ľudské chápanie a obmedzené kapacity mozgu, je to zložitejšie aj pochopiť a ešte ťažšie vysvetliť, ale odpoveď znie jednoznačne áno. Ide tam absolútne všetko a spája sa v jednu dušu všetko, čo je živé.
Trúfam si povedať, že celá flóra, fauna a dokonca aj voda.
So psíkmi však mám najviac zážitkov a hlavne vďaka tomu, že som dala na ich radu ísť na operáciu aj žijem, a ja teraz prezradím niektoré veci zo života duší psíkov, ktoré som buď vypozorovala , alebo vydedukovala, prípadne mi oni sami povedali
Ich duše sa dokážu deliť a spojovať. Môžu sa preto narodiť ešte skôr, ako zomrú a znovu sa dostať k majiteľovi. Pretože je to ten istý éter duše, ako éter duše zvieratka, ktoré majiteľa opustilo, často majitelia vypozorujú, že nový psík, či iné zvieratko majú podobné zvyky,ako ich bývalý miláčik. Spoznávajú tak v ňom dušu predchádzajúceho psíka , škrečka či mačičky. Najviac psíkov je našimi lekármi, často poradia čaje, obklady,dokonca nejaké kvapky z lekárne. Pomáhajú nám nielen živí, ale aj duchovia psíkov. Či v tele hmoty, alebo duchovnom nám pomáhajú chrániť životy.Psík mojej kamarátky dokonca vedel čo sa jej snívalo a odpoveďou na jej otázku, či sa môže duša človeka narodiť potom ako pes, bolo nie.
Mnohí z nás si chodia oddýchnuť do lesa. Les je jeden samostatný organizmus, ktorý krásne opísal v knihe Tajná reč stromov Erwin Thoma. Absolútne s ním a bádateľmi , ktorí sa svojimi výskumami na tomto diele podieľali súhlasím. Stromy , kríky tráva , huby je jeden organizmus žijúci v hmote. Samozrejme že stromy majú tiež svoje životy a svoje duše. Najviac si s nimi rozumejú Indiáni, ale aj mne minule poradili kade mám kráčať, ktorým smerom ísť, keď som v lese zablúdila. Musela som sa stíšiť a započúvať sa do reči stromov. Napriek zablúdeniu nádherný zážitok a tých pár kilometrov prechodených navyše, tak či tak stálo za to. Aj v lese je mnoho éterických bytostí.
Pri prameňoch , ku ktorým som chodievala na vodu sa mi tiež ukázali rôzne bytosti – archanjeli, aj bývalí ľudia. Jedným z nich bol a ja si to nesmierne vážim, že som mala tú česť „rozprávať sa “ s Masaru Emotom, vedcom Nikolom Teslom , ktorí mi pomohli pochopiť že všetko na zemi floru , faunu aj vodu spája elektrina a už mnohí ľudia zažili, ako im niečo pre nich neviditeľné občas obsluhuje rôzne elektrické prístroje či svetlá. Pomohli mi pochopiť, čo za záblesky či vlnovky, sa mi občas podarí vidieť v tele človeka. Darom mnohých bytostí je aurakvet, ktorý nám pomôže rozvíjať intuíciu, časom možno vidieť auru, prípadne iné bytosti, predchádzať určitým zdravotným problémom, robiť sám sebe liečiteľa- uzdravovateľa a podporuje našu vlastnú energiu. Môže nám pomôcť lepšie tvoriť našu vlastnú realitu pomocou farieb , vody, magnetu, myšlienok a Bieleho svetla. Preto patrí všetkým.
a vkladám tu aj príbeh o Aresovom smiechu
Zvoní telefón. Volá Vierka. Veľmi rada s ňou kecám o všetkom možnom
aj nemožnom, preto hneď utekám na cestu pred dom. To kvôli signálu, ktorý tu
nie je najlepší. Chce mi povedať o svojom zvláštnom sne.
– Ahoj, vieš o čom sa mi dnes snívalo? O Aresovi.
Ares bol ich dlhoročný psí spoločník. Keď som bola u Vierky prvý krát, prišiel
pozdraviť aj mňa. Staručký, prešedivený, len sa tak motal, ale bol to najlepší psí
kamarát.
– Dnes by mal výročie svojej smrti a mne sa o …,- nedopovedala, lebo som jej
skočila do reči.
– Ares,- povedala som prekvapene, lebo v tej chvíli stál Aresov duch predo mnou.
Poznala som ho.
– Hej Ares, náš pes, o ňom sa mi dnes snívalo, ale vieš aký sen, – nepochopila moje
prekvapenie a pokračovala v opisovaní svojho sna.
– Bol to hrozný sen, si predstav, že sme ho išli jesť. Normálne som ho niesla upečeného ako prasiatko. No…
Zdá sa mi to, alebo sa Ares skutočne usmieva, rozmýšľam.
– Ale on je tu, stojí predo mnou, – opätovne jej skáčem do reči. Ares sa posadil a s úsmevom pozeral na mňa. To bude komunikácia. To je nádhera. Teším sa z toho, čo sa práve deje.
– Kto? Ares? A čo tam robí?
– Sedí na ceste predo mnou. A smeje sa. Normálne sa smeje z tvojho sna.
Ares mi ukazoval výjav jej sna. V prednej ľavej packe držal striebornú tácku s
upečeným psom a smial sa. Smial sa tak, že o človeku by sa povedalo, že sa až
za brucho chytal. Smial sa z plného hrdla.
– On … sa smeje -. Hovorím koktavo, prekvapená z toho, čo zažívam.
Ďalšia komunikácia so psom. A ešte k tomu sa smeje! Musela som sa začať smiať aj ja.
– Ty, ja som ho normálne mala na takej tácke…
– Striebornej, – nový skok do reči.
– Áno, ty to vidíš?
-Hej, stojí predo mnou a v packe drží striebornú tácku s pečienkou. Úplne sa rehoce z toho, čo sa ti snívalo.
– On to vie?
– Asi, keď mi to ukazuje,- odpovedám, stále sa pochechtávajúc.
– Ale vieš, mňa mrzí, že sme ho dali utratiť. Neviem, ako to bral on. Bol už veľmi starý a chorý, bolo mi ho ľúto.
Tácka v Aresovej packe zmizla a labkou si zakryl oči. Vyzeral ako animovaná postavička z rozprávky, veľmi neprirodzené pohyby pre psíka.
– Zakrýva si oči labkou,- popisujem do telefónu, čo sa deje.
– On to nechcel, aby sme ho dali utratiť?
Z Aresa nevyžaruje ľútosť ani hnev, ale ako si mám vysvetliť zakryté oči? Nechce na to spomínať? Nechce to vidieť? Nie. Tak čo mi naznačuje? Už viem! Bol slepý!
– Nehnevá sa, ukazuje, že už bol úplne slepý a bolo mu zle. Nevidel.
– Áno, bol už na psa veľmi starý. Ale vieš čo, nad čím rozmýšľam? Keď sme kúpili Aresa, tesne predtým zomrel môj kolega, a ja som si často myslela, či to nebol…
– Niééé,- tentoraz vykríkol Ares, toto už bolo zrozumiteľné nie. Žiadny obraz- výjav, žiadne posunky. Jednoduché a zrozumiteľné nie.
– Niéé,- tlmočím, a nečakám na koniec Vierkinej otázky.
– Či to nebol kolega prevtelený do Aresa,- dokončila.
– Nie, povedal to ešte prv, než si dohovorila. On ti rozumie. A myslím, že týmto nám chcel povedať aj to, že ľudia sa neprevteľujú do zvierat. Neviem, ale asi to tak nie je.
– Vidíš a ja som si to myslela. Bol to zlatý pes. Pudlík stredný čierny, s vysokým IQ. Vedela som mu čítať myšlienky, rozumeli sme si. Bola som jeho tlmočníčkou aj pre druhých. Vždy som vedela, čo chce, alebo čo cíti. Takže to nebol prevtelený kolega…
Vidím, ako Ares krúti hlavou, že nie. Asi som sa pozrela inam, ale zrazu tam Ares nebol.
– Už tu nie je. Je preč,- oznamujem.
Prvýkrát sa mi stalo, že som počula psa smiať sa. S naším psíkom Benym som hovorila, ale takto sa doslova rehotať.
A vraj smiechom sa odlišujeme od zvierat.
– Ten tvoj sen mu bol veľmi smiešny. Keby si ho videla…
S Vierkou sme mali viac zážitkov, týkajúcich sa druhého sveta. Preto o tomto zážitku nemala žiadnu pochybnosť. O to viac ma to tešilo. Mohla som úplne uvoľnene rozprávať a polemizovať s ňou o kontaktoch s duchmi psíkov a ľudí.
O tom, ako sa väčšina z nich šťastne smeje, aj o tom, s akým nadhľadom pozerajú na náš svet.
Dopísala som túto vetu a zvoní telefón. Vierka. Ani už neviem prečo volala. K písaniu príbehu som sa už nevrátila a mailom som napísala Vierke:
– Pretrhla si mi nitku myšlienok. Asi by som už napísala niečo nevhodné, tak radšej končím a posielam ti ten príbeh, keď si ma Ares vybral za sprostredkovateľa a telefonoval s tebou cezo mňa. Dúfam, že pripíšeš ešte niečo o Aresovi.
Zdenka
A ona odpísala, čo mala poznačené:
Tu je môj zážitok z uvedeného dňa.
Štvrtok je môj jasnozrivý deň. Dnes je štvrtok, 22. 10. 2009.
Včera uplynuli štyri roky od Aresovho odchodu.
Poslal mi správu.
V ezoterickom kníhkupectve som natrafila na knihu autora Gary Kowalski: Duše
zvířat.
Vydal Emitos, Brno, 2009. Na zadnej strane knihy je napísané:
„Nikto nemôže dokázať, že zvieratá majú dušu.“
Knihu som si nekúpila, ani som ju nečítala.
Nechcem sa nechať ovplyvňovať jej obsahom. Chcem dokázať, že zvieratá majú dušu.
Potrebovala som ten citát, aby som sa odpichla.
Aby Zdenka opísala svoj zážitok, dôkaz o tom, že zvieratá majú dušu.
V prvú chvíľu som si myslela, že Vierka zatelefonovala v nevhodnú chvíľu, ale keď som sa vrátila k notebooku, zistila som, že končí batéria a ja ho nemám napojený na elektrinu. Vierka mi pretrhla nitku spomienok na stretnutie s Aresom, ale zachránila všetko, čo som napísala. Skutočné náhody neexistujú a preto ďakujem za to vesmíru. A tajne si myslím, že to spôsobil Ares.