Semináre v Martine prebiehali výborne. Priemerne bolo na jednom z nich asi 10 ľudí.
Prednášky šli rýchlo, aby som sa po nej mohla venovať 10 minút jednotlivým
účastnikom. Aby sme nepreťahovali čas, priniesla organizátorka kuchynské hodiny, ktoré
vždy poctivo nastavovala na 10 minút.
Aby som sa veľmi nevyčerpávala z energie zvyknem sa zablokovať. Predsa len energia duchov
je iná ako naša a niekedy také odvedenie ducha je poriadna fuška.
Na rad už pred koncom prišla staršia pani. Priniesla aj moju knihu, aby som jej napísala
venovanie. Keď si sadla a rozprávali sme sa asi 5 minút, zbadala som pri nej ducha ženy.
– Vám zomrela sestra?
-Hej.
Znela krátka odpoveď.
Niečo sa mi na duchovi ženy nezdalo. Niečo chcela.
-A ako zomrela?
-Ona spáchala samovraždu. Ostali po nej tri deti. Ale nám už poumieralo veľa ľudí, aj
brat.
Vtedy sa pri nej začali objavovať aj ďalší. Opisovala som jej ako asi vyzerajú a čo
„hovoria“. Znelo meno Milan.
-Milan žije.
-Má ho od nich pozdravovať.
Už neviem kto koho a ako odviedol do Svetla, dôležité je že tam sú.
My sme čas prestali vnímať. Dokončili sme, čo sme mali a až neskôr sme zistilli, že
hodiny po niekoľkých minútach zastali.
Tejto žene sa ušiel dar stretnutia a aby sme neboli rušené zastavili hodiny, ktoré potom
už normálne fungovali.
Pre mňa je stretnutie s duchom normálne a nevidím na tom žiadnu senzáciu, ale mohla som
si uvedomiť, že takýto zážitok nemusí byť prirodzený pre iných, ako aj pre túto staršiu
pani, ktorá to potom vraj musela rozchodiť. Vtedy, kým sedela so mnou všetko brala úplne
normálne. až neskôr si uvedomila, že mala možnosť pobudnúť so svojimi súrodencami a nešlo
jej to do hlavy.
My ostatní si jasne uvedomujeme krásnu manipuláciu duchov s hodinami, ktorí, keď to bolo
potrebné nám jednoducho dokázali zastaviť čas.