Ivetka sa so mnou začala telefonicky rozprávať asi pred troma mesiacmi.
Vtedy na druhý svet nečakane odišla jej sesternica a najlepšia kamarátka Renátka. Najskôr som jej v telefóne vysvetľovala , že ja duchov nevyvolávam a neviem , či sa mi Renátka ukáže alebo nie. Najlepšie sa mi to darí, keď som s niekým osobne a ešte k tomu ja držím skoro hladovku a ona by mala držať bezmliečnu diétu. Samozrejme , že alkohol ani v malom množstve neprichádza do úvahy. Ale o malú chvíľku, ešte počas rozhovoru sa mi Renátka predsa len ukázala. Nie, ešte nebola vo Svetle a s Ivetkou sme premýšľali nad stretnutím. Nejako sa nám ho nedarilo zrealizovať a Ivetka sa objednávala na rozhovory aspoň cez telefón.
Po jednom z nich mi Ivetka napísala dlhý mail. Pripomenula mi naše rozhovory a tak využívam s Ivetkiným dovolením jej vlastné napísané slová:
Milá Zdenka,
včera večer, keď som si ľahla spať, tak som si opäť pripomínala náš
rozhovor, a pozastavila som sa pri vašej jednej vete, keď ste mi
povedali, že je to zaujímavé, že sa Vám moja Renátka ukázala skoro vždy,
keď sme sa rozprávali, alebo následne na náš rozhovor. Tak som sa nad
tým zamyslela a je to naozaj tak. A viete koľkokrát ste ju videli? Keď
sa tak nad tým zamyslím , tak to bolo 7x.
Neviem prečo Vám to píšem, veď to viete najlepšie. Ale ako sa poznám,
tak určite preto, aby som Vám to hneď ráno netelefonovala ? ? ?.
A aj preto, aby som si tie okamihy pripomenula, lebo je to niečo, čo
mi Renátku „ zhmotňuje a sprítomňuje.“ vďaka čomu verím, že stále je, že
je v myšlienkach s nami a myslí na nás rovnako ako my na ňu – s
nesmiernou láskou. A ak sa už náhodou neukáže, budú to pre mňa krásne
spomienky, na ktoré budem myslieť do konca života, až kým sa s ňou
opäť nestretnem.
Neviem Vám povedať, ako veľa pre mňa znamenajú naše rozhovory. Nebola
to náhoda, že som si Vás našla, lebo ako Vy píšete, že vaše skúsenosti
vám dodali odvahu žiť, tak moje „stretnutie“ s vami mi zas vrátilo silu
ísť ďalej. A za to vám zo srdca ďakujem.
Prvý krát sme spolu telefonovali 31.3.2011 o 16,00 hod. Pamätám si to
presne, lebo tie čísla ma zamrazili. Renátkaka zomrela podľa lekárskej
správy 13.3. 2011 o 4,00 hod ráno. Povedali ste mi, že to nemusí nič
znamenať, no v tej chvíli som chcela veriť tomu, že to nie je len
náhoda. Viete, určite poznáte ten pocit, alebo vám to niekto spomínal,
že za všetkým , čo sa stane po strate milovaného človeka, hľadáte
súvislosti s ním. Už pri vašich prvých slovách som vedela, že ste ten
pravý človek, ktorý mi môže pomôcť. Opýtali ste sa ma, o čom sa chcem
rozprávať. Ja som povedala, že sa nedokážem zmieriť so stratou blízkej
osoby. Hneď ste mi povedali jej meno, videli ste ju, aká bola zmätená,
lebo ešte nevedela, čo sa s ňou stalo. V ruke mala niečo ako modrú
prilbu. Povedali ste mi aj to, že je niekto s ňou, kto jej pomáha.
Vtedy som si myslela, že to bola moja mamička, lebo práve ju som
prosila na Renátkinom pohrebe, aby jej pomohla. Druhý krát ste mi
telefonovali, že prišla za vami s kyticou červených kvetov, mala
natočené vlasy. Vtedy sme jej dcérke chystali u nás oslavu jej 15.
narodenín. Nie je to náhoda, že príde, keď má niekto sviatok, Renátka si
veľmi potrpela na to, aby sa na nikoho nezabudlo. Vždy dala urobiť
torty pre deti, prichystala chlebíčky a očká / to bola jej špecialita/
a vedela sa potom dosť hnevať, keď sme na oslavu neprišli. Aj v ten
osudný víkend, keď mala mať oslavu Renátka, som vedela že nepôjdeme.
Stále robíme niečo na chalupe a vtedy sme akurát začali prerábať
kuchyňu. Možno preto mi nedvíhala telefón…
Potom prišla Veľká noc. Písala som vám, či by ste sa mohli porozprávať
s Renátkinou mamou a utešiť jej boľavé srdce. Počas rozhovoru sa neudialo nič,
no pár minút na to,ste volali a odovzdali odkaz : Mamička neplač už,
je tu krásne, sú tu samé kvety“. A vtedy ste mi povedali, že už
prišla zo Svetla. Bola som šťastná, lebo som si nedokázala predstaviť,
že moja Renátka niekde blúdi, trápi sa a nevie, čo s ňou je. Vtedy bola
medzi kvetmi, Renátka milovala kvety a teraz po jej smrti, rozkvitli u
nich doma aj tie, ktoré už roky nekvitli.
Tu si dovolím vstúpiť do Ivetkiných slov a upozorniť čitateľa, na to,čo sa stalo.
S Renátkinou mamou sme sa rozprávali o tom, ako duše majú ísť do Svetla, o tom že Renátka je ešte tu a treba jej pomôcť. Vysvetľovala som, všetko na čo sa Renátkina mama pýtala a aj to, že zo Svetla ich Renátka tiež môže vidieť a dokonca rozumnejšie pomôcť , či poradiť. Okolo vírila zvláštna energia a umocňovala náš rozhovor. Neviem, možno Renátka bola nablízku a počula náš rozhovor. Bola to nielen pekná ale aj múdra žena, pretože určite využila nejaký spôsob a vošla do Svetla. Netrvalo dlho po skončení telefonátu a Renátka sa ukázala. Nádherná a žiarivá, usmievajúca sa. Nebolo pochýb, že je na správnom mieste. Utešila mamičku svojim odkazom a zasa sa stratila. Nemohla som inak, len ihneď vytočiť číslo k Ivetke a povedať čo sa stalo. Odišla do Svetla, aj keď sme sa osobne dodnes s nikým z jej blízkych nestreli. Len vďaka Ivetkinej vytrvalosti a snahe uľahčiť žiaľ Renátkinej mame.
A teraz opäť ako to zažívala Ivetka a jej slová:
Potom prišiel jeden nádherný a dlhý rozhovor. Vtedy som vlastne ani
nedúfala, že príde, chcela som sa len porozprávať o Renátkinej dcérke – Veronike. Na druhý deň mala ísť na prijímačky na internátnu školu. Vtedy prišla Renátka a
myslím, si, že sme sa dlho rozprávali, aspoň ja som to tak vnímala.
Povedala nám o náramku pre Niku. Jej mamička hneď presne vedela o aký
náramok ide. Ja priznám sa, som o ňom nevedela. Povedala aj resp.
ukázala, že Nika má ísť písať tie prijímačky. A Renátka povedala aj to, aby som o týchto stretnutiach Nike nevravela. „Tomáško má ísť plávať“ – to viem presne čo znamená, lebo on je taký malý potápnik, ja ho volám aj obojživelník, lebo pre neho je voda druhý domov. Ďalej povedala, že sa stretla s mojim starkým , ale s mojou mamou nie. A tak si myslím, že pri prvom rozhovore bol pri nej náš starký, lebo ona bola jeho prvorodená vnučka a bola jeho miláčikom. Nie že by mňa a moju sestru nemal rád. To vôbec nie. Nás dve vychovali spolu so starkou, osvojili si nás po rozvode našich
rodičov. Dali nám modré z neba. No Renátka bola od neho ďaleko. Renátkina mama dostala prácu ako učiteľka na Orave, a ako slobodnej mamičke sa jej žilo ťažko, tak starkí za nimi chodili takmer každý víkend. Potom sa matka vydala a Renátka dostala otca, ktorý by za ňu aj dýchal. Pre Jožka – matkinho muža, to bola jeho Reňa a nedal by ju za celý svet. Tak začali chodiť na víkendy oni k nám. To sa vždy starký strašne tešil, že príde jeho malá
„vrtuľka“ Preto sa vlastne nedivím, ak bol pri nej práve on. A my s Renkou sme sa zase nevedeli dočkať jedna druhej, boli sme spolu takmer každý víkend, celé prázdniny, a aby sme ten týždeň bez seba nejako vydržali – lebo telefóny neboli takou samozrejmosťou – tak sme si ešte museli napísať čo nové. Každý týždeň jeden dopis.
Rozpisujem sa podrobne, no chcem vám ukázať, ako veľa pre mňa Renka znamenala a stále znamená. Vtedy, počas toho rozhovoru som vás prosila, aby ste jej niečo povedali. Vraveli ste, že jej to môžem
povedať sama, ona ma počuje. Povedala som jej, že ju strašne ľúbim a že mi chýba. Veľmi ju to potešilo a usmievala sa, tešila sa tomu a akoby by poskakovala od radosti. Vravela aj to, že mi ďakuje za prívesok, ktorý som jej dala do rúk, že vie o tom že ho má odo mňa.
Bola to jediná pamiatka na moju mamičku. Zlatý prívesok v tvare písmena „E“. Kedykoľvek si na tieto chvíle pomyslím, mám slzy v očiach. Sú to slzy smútku, ale aj radosti.
Potom ste mi raz vraveli, že sa vám snažila ukázať, ale tuším ste boli zaneprázdnená, tak vám utkvela v pamäti len v súvislosti s farbami – s pomarančovou a zelenou. V ten víkend mali prísť deti ku mne, lebo im prerábali doma izbu. Deti potrebovali zmenu, všetko v izbe im pripomínalo mamičku. Matka sa preto veľmi trápila, či sa Renka
nehnevá, že tak skoro po jej smrti všetko vymenili. No pre deti je to lepšie a vy ste ma uistili, že sa určite nehnevá. Nakoniec je izba aj tak žlto – červená. Viete, ja jej mame poviem svoj názor, ale nechám ju, nech si aj tak spraví po svojom. Možno časom…, bude prístupnejšia a bude ani nie tak ochotná, ako skôr schopná pripustiť
si myšlienku, že Renátka je s ňou, aj keď ju nevidí. Vtedy sme sa bavili o zdravotnom stave detí. Nikolka to má zatiaľ lepšie, je tam „len“ nejaký zápal. A ohľadom Tomáška ste mi vtedy tvrdili, že je
prechladnutý. Vravela som Vám, že určite nie je, lebo pred dvomi dňami
dobral antibiotika a už opäť chodí do školy, takže je v poriadku. Aké však bolo moje prekvapenie, keď vystúpili z autobusu a Tomáš bol celý zachrípnutý a zahlienený. Vtedy som sa dozvedela, že môj malý
potápnik- obojživelník sa nevedel dočkať leta a spolu s kamarátom sa deň pred tým kúpali v horskom potoku, kde si ako bobry spravili ešte aj hrádzu.
Po čase za vami prišla opäť, na okamih sa vám ukázala. Bolo to po smrti môjho otca. V tejto súvislosti sa vám chcem ešte raz poďakovať za to, ako som to celé zvládla. Neviem, či by som za iných okolností našla v sebe odvahu ísť za otcom k smrteľnej posteli, a potom prísť na pohreb, ako jeho najstaršia dcéra medzi ľudí, ktorí vás ani na chvíľu
nespustili z očí. Ale po týchto skúsenostiach to išlo akosi samé a úplne prirodzene. Keď mi moja krstná mama zavolala, že otec umiera, ani som neváhala, zavolala som mojej sestre, a išli sme večer za nim. Keď som ho tam zbadala, chytila som ho za ruku. Mám pocit, že mi chcel niečo povedať, no neviem, bol vo veľmi zlom stave. Len som ho
pohladila po tvári, pobozkala na čelo a povedala som mu, že viem čo mi chce povedať, že aj ja ho mám rada a nehnevám sa na neho. Vtedy mi stisol ruku a začal pokojne dýchať. Podľa krstnej sa veľmi trápil, že za nami nechodil. Vraj vždy keď prišiel za mojou krstnou – jeho sestrou – pýtal sa na nás, pozeral si fotky a plakal. No nenašiel
odvahu prísť za nami. Ja som ho nevyhľadávala, lebo som vedela, že jeho manželka si neželala aby sa s nami stretával. Pre moju starkú, teda pre otcovu mamu to veľa znamenalo, že sme za nim vtedy boli. A tak, ako sme si my aj s Dankou /mojou sestrou/ uctili jeho, tak si jeho rodina uctila nás. Mali sme pocit, že do tej rodiny patríme.
Všetci boli takí milí. Bolo zvláštne mať zrazu toľko bratrancov a sesterníc, veď otec pochádza z ôsmich súrodencov. Prvá ma objala jeho dcéra Katarína. Napriek bolesti plakala od radosti že nás spoznala.
Minulý piatok mi telefonovala z Anglicka takmer hodinu. Je tam vydatá. Teší sa na august keď príde domov, že sa opäť stretneme. Vtedy ste sa mi volali preto, lebo ste si asi neboli istá, prečo sa vám ukázala, či to niečo znamená, či niečo nepotrebujem, ako sa má Nika a ako to všetko zvládam, lebo Renka žiadny odkaz nenechala,
len sa ukázala. A počas nášho rozhovoru prišla a opäť podávala kvety.
Tentoraz to boli kvety pre mňa, lebo som mala narodeniny. Ďakujem Vám
Zdenka, tisíckrát, za to, že ste mi vtedy zavolali. Viem, že ste
nemuseli, mohli ste čakať, či náhodou nezavolám ja.
Ďakujem Vám za to, že som Vás našla.
Ivetka
Vrelým poďakovaním skončil Ivetkin mail a ja jej musím poďakovať za to, že aj jej pričinením vďaka rozhovorom odišla Renátka so Svetla a že môžem ľuďom vďaka nej sprostredkovať aj to, ako prežíva a vidí človek situáciu, keď nevie, čo vidím ja a musí sa uspokojiť len s tým, čo mu ja dokážem v danej chvíli povedať.